Skrachuje moja cestovka? Bude ešte vôbec nejaká?

Zaokrúhlene povedané, 700 000 z nás cestuje každý rok prostredníctvom niektorej slovenskej cestovnej kancelárie. A opakovane rozmýšľame nad tým, čo sa stane, ak tá moja skrachuje. Štát na nás jednoduchých dovolenkárov nezabudol, a v duchu smernice Rady ES z 13. júla 1990 č. 90/314/EHS vznikol Zákon č. 281/2001 Z.z. , ktorý „by mal“ zabezpečiť náš bezpečný návrat domov prípadne náhradu peňazí, ktoré sme zaplatili, avšak už nevyužili. To všetko cez takzvané „poistenie insolventnosti“.  Nikto a nič však nie je dokonalé a postupne vznikajú poistné prípady insolventnosti cestovných kancelárii, ktoré nekončia podľa predstáv zákonodarcov. Krátia sa zaplatené služby, nevracia sa celá čiastka uhradená ešte pred vycestovaním. A to všetko v súľade so zákonom.

Ako je to možné? Pokúsim sa vyhnúť odborným výrazom a byť stručný. Zákon o poisťovníctve definuje poistnú sumu ako najvyššiu možnú škodu z pohľadu poisťovne. Zákon riešiaci insolventnosť určuje poistnú sumu ako 25% tržieb z predchádzajúceho roka alebo plán na rok nadchádzajúci, podľa toho čo je vyššie, bez ohľadu na sezónnosť, diverzifikáciu cieľových destinácii a pod.  A tu sa všetko začína. 

Výšku tržieb, plánu a ďalších informácií  udáva samotná cestovná kancelária. Napriek tomu, že poisťovne skúmajú tiež rozloženie zájazdov pozdĺž roka, cieľové destinácie, zadlženosť cestovnej kancelárie,  tok financií a hotovosti, vývoj majetku, a iné, stále vychádzajú z podkladov samotnej cestovnej kancelárie. Teda nie z nezávislého zdroja. I keď si odmyslíme možné vplyvy na politickej scéne – napríklad „arabská jar“ – poisťovne sa prácne a korektne dopracujú k výške rizika, ktoré nemusí byť ani zďaleka správne.

Žijeme v Európe a problém je európsky. Máme čerstvý vzorový príklad prístupu českých súdov vrátane najvyššieho, ktorý vyústil až do novely zákona o podnikaní v cestovnom ruchu. Podľa tejto novely by poisťovne mali hradiť nároky oprávnených osôb v plnej výške. Teda nie len do dohodnutej poistnej čiastky, ale do výšky, ktorú vopred nepoznáme a musíme predpokladať že môže byť „nekonečne“ vysoká.  Je to „šalamúnske“ a je to v rozpore so Zákonom o poisťovníctve, ktorý pojem nekonečné krytie nepozná. Naopak definuje maximálnu výšku dohodnutého krytia škody.

Dôsledok je vcelku logický. Poisťovne takéto poistky ukončujú a cestovné kancelárie, ktoré zo zákona takúto poistku musia mať, hľadajú poisťovňu, ktorá je ešte ochotná takéto neznáme riziko poistiť. Predbežne márne. Alternatívne skúmajú možnosť pôsobiť zo zahraničia, napríklad zo Slovenska. Dokedy však bude ešte slovenské právo také ako je dnes? Kedy pristúpi aj slovenský zákonodarca k podobnej novele ako v ČR?

Je to všetko skutočne správna cesta k ochrane spotrebiteľa? Poslednou záchranou českých cestovných kancelárii je Horná komora parlamentu, ktorá bude hlasovať v najbližších týždňoch.