René Grajciar sa vybral na prechádzku
Je mladý, vzdelaný, zdravý, úspešný a bohatý. René Grajciar žije rýchlo a aktívne. Je spoločníkom v programátorskej firme, v práci tvrdo pracuje na zákazkách pre významných zákazníkov a často schôdzuje. Raz za čas si potrebuje vyčistiť hlavu. Kamaráti ho nahovorili, aby sa dal na horolezectvo. To mu maximálne vyhovuje, pretože odjakživa rád chodí po horách, už ako dieťa absolvoval túry s rodičmi po všetkých slovenských horách.
Má prelezené Tatry, je tam každý víkend. Počas dovolenky často cestuje do Álp. I zatúžil po vyšších kopcoch a rozhodol sa prvýkrát zaletieť do Nepálu a poprechádzať sa v Himalájach. Je nabitý energiou, nadšený výhľadom na legendárne osemtisícovky. Samozrejme, tak vysoko si zatiaľ netrúfa vyliezť.
Vo výške 4 600 metrov nad morom začne pociťovať únavu, bolí ho hlava a napriek dodržiavaniu pitného režimu a podporných prostriedkov sa cíti fyzicky zle. Tento problém vznikol nesprávnou a nedostatočnou aklimatizáciou, preto zíde o 800 metrov nižšie, kde sa mu počas 3 dní výrazne polepší. Pozerá sa hore na vytúžené kopce a rozhodne sa opäť to skúsiť. Kráča po horskom chodníku, postupne do výšky vyše 5 300 metrov a odrazu dostane vážnu krízu. Ledva sa hýbe, končatiny má zmeravené, ťažko sa mu dýcha, ide mu prasknúť hlava od bolesti. Zvracia a kašle. Na chvíľu stratí vedomie. Premohla ho horská choroba.
Má pri sebe dvoch kamarátov, jeden z nich je na tom horšie ako René, je úplne paralyzovaný. Tretí z partie je relatívne v pohode, pretože je v Nepále už 3 mesiace a jeho aklimatizácia prebehla pomaly, postupne a správne. Zavolá pomoc pre svojich druhov. Dispečér vrtuľníkovej záchrannej služby im dáva pokyn, aby sa premiestnili do lokality vo výške 4950 metrov nad morom, jedine tam môže vrtuľník bezpečne pristáť. Zatiaľ aj tak nemôžu nič robiť, pretože počasie im nedovolí vzlietnuť. René sa za pol dňa horko – ťažko doplazí na určené miesto. Musí čakať do druhého dňa na záchranárov, dovtedy trpí ako zviera, zavrie oči a premieta sa mu celý jeho krátky život. Až ráno priletí vrtuľník, keď je už pekné počasie.
Reného napoja na kyslík a prevážajú vyše hodiny do nemocnice v Kátmandú. Personál záchrannej služby aj nemocnice pôsobí profesionálnym dojmom, vidno, že podobné prípady tam riešia často. Pacienta dôkladne vyšetria, dostáva kyslík a infúzie a po 3 dňoch ho prepustia z nemocnice.
Hneď po prílete do nemocnice sa René spojí so svojim poisťovacím agentom a pýta sa, či je poistený. Samozrejme, že áno, agent mu cez WhatsApp posiela poisťovaciu kartičku cestovného poistenia a zároveň informuje asistenčnú službu z poisťovne a požiada ju, aby sa spojila so zdravotníckym zariadením v Nepále. Ďalej už od Reného nikto nič nepýta, hoci náklady na prepravu vrtuľníkom, hospitalizáciu v nemocnici so všetkými vyšetreniami a liečbou sa vyšplhali na približne 22 500 EUR.
Tu by som chcel poukázať na problém nemožnosti spojenia klienta s asistenčnou službou jednotlivých poisťovní, ktorá je väčšinou nastavená na volanie cez klasický telefónny signál GSM alebo pevnú sieť. Internetové volania nie sú možné. Pritom v zahraničí som sa stretol s tým, že napr. letecké spoločnosti v Indii poskytujú možnosť volať a posielať správy cez WhatsApp. Toto má význam v krajinách, kde je slabé alebo žiadne pokrytie GSM, ale internetové pripojenie tam je slušné. Nehovoriac o vysokých cenách roamingových hovorov.
Vráťme sa však k Renému. Jeho život visel na vlásku, ale našťastie sa všetko podarilo zvládnuť. O jeho spoločníkovi, ktorý bol na tom horšie, bohužiaľ nič nevieme. Možno prežil a možno nie. René má dobrú poistku s krytím rizikových športov, ktorá je však platná len do nadmorskej výšky 5000 metrov. Keby Reného ratovali o 500 metrov vyššie, na poistné plnenie mu vôbec nevznikne nárok. Jeho agent ho dopredu upozorňoval, že keby chcel ísť vyššie, bude potrebovať inú, podstatne drahšiu poistku, platnú bez obmedzenia nadmorskou výškou.
