Druhý rok našou krajinou, ako aj celým svetom zúri nebezpečná infekcia, ktorá si už vyžiadala globálne milióny obetí. Len na Slovensku je to doteraz viac ako 10 000 zmarených ľudských životov. Niekto obviňuje vládu, niekto Čínsku ľudovú republiku, iní zase sprisahanie iluminátov. Isté je jedno, následky pandémie a karantény budú mať dopad na našu spoločnosť, rodiny a jednotlivcov ešte dlhé roky. V minisérii článkov chcem vyspovedať niekoľko odborníkov na rôzne oblasti, aby nám načrtli, aké následky má a bude mať pandémia aj po prekonaní priamych dopadov vírusu.

So svojimi odbornými názormi sa s nami podelili pani Zuzana Očenášová z Inštitútu pre výskum práce a rodiny a pani Alena Kopányiová z Výskumného ústavu detskej psychológie a patopsychológie.

Pandémia koronavírusu trvá už viac ako rok. Umreli tisíce ľudí a množstvo ľudí zostalo bez príjmu a museli výrazne zmeniť svoje životné návyky. Aké zaznamenávate zmeny v rodinnom súžití a aké problémy vyplávali na povrch?

Zuzana Očenášová – IVPR: Pandémia priniesla pre každú rodinu rôzne záťažové situácie. Deti boli veľmi dlho mimo školy, či škôlky, čo prinieslo zvýšenú záťaž na rodičov (a prieskumy ukazujú, že hlavne na matky). Okrem svojej práce museli výrazne viac pomáhať deťom so školou, starať sa o domácnosť, variť a podobne. Rodiny tiež trávili spolu bezprecedentne veľa času. Navyše, každý člen rodiny mohol pandemickú situáciu prežívať inak a mal iné potreby, čo tiež bolo treba riešiť a zvládať. V mnohých rodinách preto dochádzalo k stresovým situáciám, či pôsobeniu dlhodobého stresu. Táto situácia bola o to náročnejšia v rodinách s jedným rodičom, štatisticky to sú opäť najmä matky, ktoré na to všetko zostali samé, bez možnosti využívať doterajšiu pomoc zo strany rodičov alebo známych. Táto situácia znamenala pre mnohé rodiny aj výraznú finančú záťaž, potrebovali technicky dovybaviť domácnosť, aby mohli fungovať online, niektorí rodičia prišli o prácu, iným sa príjem výrazne znížil kvôli tomu, že museli byť s deťmi na OČR. K zvýšeniu OČR síce došlo, ale až veľmi neskoro. Slovensko navyše patrí ku krajinám s vysokým podielom ľudí, ktorí nemajú vytvorený finančný „vankúš“, takže akýkoľvek výpadok príjmu, nie to ešte takýto dlhodobý, je pre nich kritický. Všetky tieto tlaky sa na rôznych rodinách odrážali rôznym spôsobom, v niektorých napríklad aj zvýšenou mierou násilia.

Alena Kopányiová – VUDPAP: Keďže jedným z opatrení, bolo dodržiavanie sociálneho odstupu a obmedzenie nášho sociálneho života opatreniami zákazu vychádzania a návštev medzi domácnosťami, toto bolo to, čo najviac postihovalo ľudí.

Ako rodiny sme buď organizované alebo neorganizované, so širokým rodinnými väzbami, alebo len s užšími, deti boli samostatné alebo boli viac odkázané na našu pomoc a pod. Tieto opatrenia teda ukázali, ako funkčný ten ktorý systém rodiny bol a ako sa nám darilo, či už postupne alebo naraz sa tomuto prispôsobovať.

Zo zmien, ktoré sme zaznamenali bol najvýraznejší samozrejme dopad sociálnej izolácie, náročnosť dištančného vzdelávania ako aj objavenie sa alebo zvýšenie problémov členov rodiny, ktorí vo všeobecnosti asi ani predtým zmeny neprežívali v psychickej pohode.

Kto trpí pandémiou najviac z pohľadu psychickej integrity? Sú to deti, ktoré nechodia do škôl, seniori, ktorí sa nemôžu stretávať s rodinnými príslušníkmi, „single“ ľudia, alebo množstvo rodín, ktoré mali už pred koronou naštrbené vzťahy?

Zuzana Očenášová – IVPR: Podľa dostupných výskumov zažívajú naväčšie psychické problémy počas pandémie najmä mladí ľudia. Deti sa prieskumov nezúčastňujú, avšak tie školy, ktoré si ich interne robili, hlásia zhoršenie psychického stavu aj u detí. Presné dopady zrejme budeme poznať až neskôr. Zatiaľ sa však ukazuje, že pandémia bude mať vplyv najmä na deti a mladých, ktorých „zabrzdila“ v rôznych štádiách procesu osamostatňovania sa a rozvíjania svojich schopností a sociálnych zručností. Ten vplyv opäť závisí najmä od rodinnej situácie detí a mladých ľudí a najmä od jej sociálno-ekonomickej situácie, pričom platí, že čím horšia situácia, tým môže mať dlhodobejší a výraznejší dopad.

Alena Kopányiová – VUDPAP: Na začiatku pandémie sme sa sústredili asi skôr na dopad na seniorov, predsa len je to zraniteľná skupina obyvateľstva, ako z pohľadu fyzického zdravia tak aj psychického. No dlhotrvajúcimi opatreniami toto už malo a má dopad na rodiny, ktoré aj keď pred pandémiou mohli byť funkčné, predsa len už čelili zvýšeným nárokom napr. na pozornosť rodičov pri vzdelávaní detí, súbežne s realizáciou vlastnej kariéry, podnikania a menšej výmeny vzájomnej pomoci a pod. Toto je dlhodobo neúnosné realizovať bez prežívania stresu z únavy alebo vyčerpania, či úzkosti. O to citlivejšie sa to dotklo rodín s problémovými vzťahmi, ktoré tam boli aj pred pandémiou. 

Dlhodobá obmedzená sociálna izolácia v prirodzenom prostredí sa najviac podpisuje u detí a mládeže.

Myslíte, že tieto problémy budú mať dlhodobý charakter? Ako dlho a či vôbec sa dostaneme do starých koľají?

Zuzana Očenášová – IVPR: Zhoršenie ekonomickej situácie bude mať dlhodobé dopady na ľudí, ktorí prišli o prácu, podnikanie alebo sa im znížil príjem. Výrazne viac rodín s deťmi sa ocitlo na alebo pod hranicou chudoby a čelia základným existenčným otázkam ako kde budú bývať, či z čoho budú žiť. Väčšia miera chudoby ako doteraz je problémom pre celú spoločnosť, nielen pre ľudí, ktorí sa v nej ocitli. Je totiž oveľa ťažšie sa z chudoby dostať ako sa v nej ocitnúť. Predpokladá sa tiež nárast rôznych psychických problémov, pričom v súčasnosti nastavená sieť nemá kapacity ich riešiť. To, či to ako spoločnosť zvládneme, bude závisieť aj od toho ako bude štát na túto situáciu reagovať. Doterajšia skúsenosť ukazuje, že veľmi pomaly a teda je predpoklad, že tie dopady budú naozaj dlhodobé.

Alena Kopányiová – VUDPAP: Uvoľňovanie opatrení sme si zažili už aj v predchádzajúcich vlnách – a tak vnímame postupné uvoľňovanie aj teraz – to ako sa nám život dostáva do relatívneho normálu – najskôr na tzv.  štruktúrovanej úrovni ako je že ideme do školy, do práce, vrátime sa k svojím koníčkom a pod. a to sa postupne prenesie aj do nášho pozitívnejšieho prežívania ako na osobnej rovine, tak aj spoločenskej.

Zaznamenávate zvýšený výskyt agresivity v rodinách (domáce násilie), vyššiu rozvodovosť a podobne?

Zuzana Očenášová – IVPR: Z prieskumu IVPR z prvej vlny vieme, že priniesla zvýšenú mieru partnerského násilia na ženách, ale rôzne pomáhajúce organizácie hlásia aj zvýšenie domáceho násilia medzi inými členmi rodiny. Polícia za rok 2020 zaznamenala najvyšší počet vrážd medzi blízkymi osobami za posledné roky. Protipandemické opatrenia navyše sťažili prístup žien a detí zažívajúcich násilie k pomoci. Bola obmedzená pomoc z ich bezprostredného okolia, ktorá je však pre tieto ženy extrémne dôležitá, keďže poskytuje priestor a podporu pri riešení násilia. Profesionálna pomoc bola dostupná, avšak prístup k nej bol sťažený. Ženy, ktoré stále žili v jednej domácnosti s násilníkom, boli vystavené obrovskej miere kontroly a nebolo pre nich ľahké pomoc vyhľadať. Aj pre tie, ktoré už žili bez násilníka, mohlo byť zložité nájsť si čas a priestor na telefonát s pomáhajúcou organizáciou. Ubytovacie služby v bezpečných ženských domoch boli najmä počas prvej vlny tiež obmedzené. Viaceré ženy preto na nejaký čas riešenie násilia odložili. Pre iné boli naopak skúsenosti z prvej vlny tým dôležitým impulzom vyhľadať profesionálnu pomoc. Zložitá ekonomická situácia opísaná vyššie však môže mať významný dopad na možnosti žien a ich detí ako svoju situáciu riešiť. 

Alena Kopányiová – VUDPAP: Toto bude možné odsledovať až postupom času. Nakoľko napr. zníženie rozvodovosti môže súvisieť s opatreniami pandémie (obmedzenie pohybu, inštitúcie pracovali v dištančnom režime a pod.).

Je možné, že práve rôzne či už záťažové situácie rodín počas pandémie, členovia rodiny využijú na to, aby požiadali o pomoc, alebo sa k zmene odhodlali, keď ich spolužitie mohlo byť neudržateľné.

Akým spôsobom sme ako spoločnosť a aj štát na túto pandémiu boli pripravení? Aké máme obranné mechanizmy pred depriváciou a izolovanosťou?

Zuzana Očenášová – IVPR: Na pandémiu takéhoto rozsahu asi neboli pripravení nikde. Ukázala všetky slabé miesta, ktoré vo fungovaní spoločnosti máme od zdravotníctva, školstva až po sociálne služby a riešenie problémov ako chudoba alebo násilie. Pandémia veľa ukázala nielen o tom, kde sú zraniteľné miesta, ale aj kto sú najzraniteľnejšie skupiny a ako málo pozornosti sa im venuje. Teraz, keď sa problémy ukázali v plnej nahote, je šanca sa im začať venovať a spraviť potrebné zmeny. Väčšina z nich je však behom na dlhé trate a bude si vyžadovať veľa úsilia a najmä zmeny nášho vnímania, že každý sa má o seba postarať sám, pretože ako spoločnosť sme prepojení. To platí tak pre jednotlivcov ako aj pre štát, ktorý je u nás dosť nastavený pre „produktívneho občana či občianku“ a menej pre ľudí, ktorí nimi z rôznych dôvodov byť nemôžu.

Alena Kopányiová – VUDPAP: Každý z nás si prešiel rôznymi fázami vyrovnávania sa s opatreniami, ktoré mali dopad na náš každodenný život. Hovoríme tomu adaptívne správanie. Pre niekoho to mohlo byť napr. obrátenie sa smerom k sebe dovnútra – zvyšovať si svoje ciele, skúsiť niečo pre seba, na čo sme predtým nemali čas a pod., pre druhého to boli aktivity ako niečo tvoriť, vyrábať, realizovať sa v prospech druhých, pre niekoho to mohlo byť popieranie, že Covid vlastne neexistuje. Zároveň však pre zvládanie náročných životných situácii potrebujeme dobré tzv. primárne zázemie, ktoré každému z nás poskytuje záchytnú či už emočnú alebo sociálnu sieť. Ak ju nemáme, práve od spoločnosti a štátu je preto potrebné očakávať dostupnosť a dostatok služieb pomoci práve pre zraniteľné skupiny, alebo jednotlivcov.

Ukazuje táto pandémia niečo pozitívne? Naučili sme sa niečo z čoho môžeme čerpať do budúcnosti?

Zuzana Očenášová – IVPR: Ak by pandémia priniesla väčšiu pozornosť a riešenia mnohých problémov, bolo by to skvelé. Ukázala tiež, že reakcia na situáciu „tu a teraz“ nie je cestou a treba proaktívne myslieť na následky v budúcnosti. Tu sú, myslím, stále rezervy. Pre mňa osobne bolo pozitívom pandémie zistenie, že na Slovensku máme veľa šikovných ľudí, či už v oblasti vedy, IT, škôl, zdravotníctva, sociálnych služieb alebo samospráv, ktorí v krízových situáciách vedeli dobre zareagovať a často robili „zázraky na počkanie“. Výzvou teda je, ako tento potenciál využiť a oceniť.

Alena Kopányiová – VUDPAP: Vo výskumoch detí a ich rodičov sa dlhodobo poukazuje na ich nedostatočnú vzájomnú komunikáciu. V čase opatrení, sme ako rodiny spolu trávili veľa spoločného času a verím, že ako rodičia sme ho využili na posilnenie vzťahov medzi členmi rodiny, keďže sme sa mohli spolu viac rozprávať a vzájomne sa tak k sebe viac priblížiť.

Naživo sme videli, aké náročné vyučovanie absolvujú naše deti a ako to zvládali alebo nezvládali online a podľa toho možno vieme viac porozumieť a pochopiť ich niektoré prejavy a obavy, s ktorými sa na nás obracajú.

Deti nás videli ako online pracujeme, ako komunikujeme s kolegami, nadriadenými, ako riešime časový stres, time manažment – aj toto sú zručnosti, ktoré deti od nás, ako od svojich modelových postáv preberajú.

Zuzana Očenášová

je analytička pre výskum a monitoring Koordinačno-metodického centra pre prevenciu násilia na ženách z Inštitútu pre výskum práce a rodiny

Alena Kopányiová

pracuje viac ako 20 rokov ako psychologička vo Výskumnom ústave detskej psychológie a patopsychológie v Bratislave, kde sa zaoberá problematikou porúch správania a s tým spojenou prevenciou sociálno-patologických javov detí a mládeže, využívaním metód eyetrackingu a softvérového monitorovania prejavov správania v podmienkach psychologickej a pedagogickej činnosti výchovného poradenstva a prevencie. Na VÚDPaPe vedie úsek výskumu a metodického usmerňovania.