Budúcnosť poistenia insolventnosti cestovných kancelárií
Pandémia nám priniesla veľa nečakaného a zlého, ale tiež veľa skúseností pýtajúcich si spracovanie a praktické využitie. Sústredím sa iba na jeden moment týkajúci sa turistického priemyslu. Dnes platné znenie Zákona 170/2018 Z.z. núti všetky cestovné kancelárie zabezpečiť uspokojenie nárokov svojich klientov v prípade úpadku. Zákon veľkoryso ponúka alternatívne možnosť poistiť sa alebo zabezpečiť sa bankovou garanciou.
Praktický život však už pred dnešnou krízou preukázal, že banková garancia je iba teoretická možnosť, ktorú zatiaľ nikto nedokázal zrealizovať. Logickým dôsledkom je nepísaný monopol poisťovní so všetkým čo s tým súvisí. Ostatný rok v celej šírke ukázal až extrémnu opatrnosť poisťovní a pomerne malú ekonomickú silu cestovných kancelárií. Je dobré, že sa trh nezrútil, desiatky menších však svoju činnosť museli ukončiť. Súvisiace diskusie na všetkých úrovniach dospeli v podstate k rovnakému výsledku. Potrebu alternatívneho zabezpečenia sa. Teda nie len poistenie ale aj napríklad uprednostňované vytvorenie garančného fondu.
Tu veľmi nabádam zamyslieť sa nad obsahom celého zabezpečenia cestovných kancelárií a nepostupovať skratkovito. Nie je to iba o sume napríklad 30% plánovaného obratu. Je to v prvom rade o posúdení plánovaných obchodných aktivít a celkovej kredibilite daného podnikateľského subjektu. Hovorím najmä o posúdení riadiacich kvalít vedúcich pracovníkov, cieľových destináciách, druhu použitej dopravy, rozloženie zájazdov pozdĺž roka, druhu ponúkaných ubytovaní a ich platobných podmienok, obchodných podmienok, fakturačných podmienok, zadlženosti, ponúkaných ďalších službách, obchodnej disciplinovanosti. A následného určenia potrebnej poistnej sumy. Zákon definuje minimálnu hranicu. Je to však v tom ktorom konkrétnom prípade postačujúce?
V prípade úpadku bude potrebné vychádzať z najhoršieho scenára a potreby zhromaždiť všetky údaje o potenciálne oprávnených osobách, zabezpečiť komunikáciu voči verejnosti a najmä klientom danej cestovnej kancelárie, bezodkladne komunikovať s klientami na ceste alebo v cieľových destináciách, zabezpečiť ich repatriáciu a nakoniec odškodniť všetky oprávnené osoby. To všetko v tom najhoršom prípade bez spolupráce danej cestovnej kancelárie. Tento stručný výňatok z úloh, ktoré musí zabezpečovateľ ochrany pred úpadkom cestovnej kancelárie bezodkladne vykonať je súbor rôznorodých úloh. Dnes tento proces v celku aj v detailoch ovládajú iba vybraté poisťovne. Tie, ktoré upisujú toto riziko.
Umožniť zabezpečenie aj bankovou garanciou nefunguje v podstate z dvoch dôvodov. Prvý je ten, že žiadna banka vyššie načrtnutý proces nikdy nerobila a nemá s ním žiadne skúsenosti ani návod ako to urobiť. Druhý je na strane cestovných kancelárií, nutnosť byť schopný danú čiastku banke garantovať hotovosťou alebo iným bankou akceptovaným spôsobom. Je to logické. Banka nepozná rizikové spoločenstvo a vyplatí len to čo daný subjekt banke vopred odovzdal. Keďže zatiaľ banka do tohto zabezpečenia nikdy nevstúpila, neobjavil sa ani možný problém, ktorý poznáme ako podpoistenie.
Nevidím inú cestu ako využiť skúsenosti a procesy poisťovní i naďalej, doplniť však celé zabezpečenie o garančný fond, ktorý by prevzal časť celého rizika, napríklad 50%. Logický výsledok by sa potom kryl so želaním cestovných kancelárií, konkrétne zníženie ceny a spoluúčasti, ktorú poisťovne dnes požadujú.
Načrtnuté zmeny vyžadujú legislatívne zmeny v dnes platnom zákone a samozrejme aj legislatívu, ktorá by garančný fond vytvorila a určila jeho vzťahy k svojmu okoliu. Osobitnou témou bude naplnenie garančného fondu. Ako rýchlo, z akých zdrojov. Pomôže štát? Celý rad zložitých tém, o nich však postupne a neskôr.
Foto: autor
