Budú mať Husákove deti vianočný dôchodok?

V roku 2014 prvýkrát v histórii počet starobných dôchodcov na Slovensku prekročil hranicu 1 000 000 duší. A dôchodcov každý rok pribúda, v roku 2060 budeme mať 2 500 000 dôchodcov. Poviete si, veď aj ľudí celkovo pribúda. To je pravda, ale počet pracujúcich sa nezvyšuje. Vráťme sa však najskôr na začiatok.

Od 1.1.1891 začali v Nemecku platiť pravidlá dôchodkového zabezpečenia, o čo sa zaslúžil nemecký kancelár Otto von Bismarck. Priebežný dôchodkový systém, dnes známy ako 1. pilier, vznikol teda pred 126 rokmi v Berlíne. Hlavné bremeno financovania dôchodkov ležalo na pleciach zamestnávateľa a samotného dôchodcu v pomere 1:1, len zanedbateľnú časť dôchodku poskytoval štát ako doplnkový príspevok, ktorý nepokryl ani základné životné potreby, pričom nárok na dôchodok vznikal až po dovŕšení veku 70 rokov. Málokto z možných poberateľov dôchodku sa však vtedy dožil 70 rokov.

Postupne sa systém štátneho dôchodku „vylepšoval“, až dosiahol dnešné obludné rozmery, keď tvorí základný kameň finančného zabezpečenia súčasných dôchodcov. Politici klamú o istotách, pritom priebežný dôchodkový systém je naopak odsúdený na krach ako každá iná pyramídová hra. Ustavične sa zhoršujúci pomer medzi počtom prispievateľov do systému – platiteľov dôchodkových odvodov a na druhej strane poberateľov dôchodkov vytvára na systém neudržateľný tlak a spôsobuje schodok, ktorý je pre nás všetkých čoraz drahší. Peniaze sa v 1. pilieri nesporia, ako si ešte dnes mnohí myslia, ale každý mesiac sa pracujúci vyzbierajú, aby sa uspokojili zákonné nároky dôchodcov a ešte peniaze chýbajú.

Až 18 % z našej hrubej mzdy alebo vymeriavacieho základu podnikateľa – fyzickej osoby platíme mesačne do Sociálnej poisťovne, pokiaľ sme zároveň aj v 2. pilieri, tak 14 %. Vzhľadom k deficitu – schodku systému tieto peniaze zďaleka nestačia. Keby sme férovo mali vykryť tento schodok odvodmi prispievateľov, musel by sa odvod zvýšiť na 28,3 %, technicky však Sociálna poisťovňa čiastočne kompenzuje chýbajúce peniaze z iných fondov, ktoré sú prebytkové, ako fond invalidného poistenia, fond úrazového poistenia a fond nezamestnanosti, čo samozrejme opäť financujeme my pracujúci. Aj tak sa však zvyšok musí dorovnať zo štátneho rozpočtu. Vzniká teda situácia, že my všetci, vrátane samotných dôchodcov, sa daňami poskladáme na chýbajúcu časť dôchodkov len preto, že nezodpovední politici sa tak rozhodli. Správny politický slogan by mohol znieť: „Milí dôchodcovia, ideme uzákoniť zvýšenie dôchodkov a vy si to zaplatíte.“ Peniaze nepadajú z neba, ani nerastú na stromoch, ale z cudzieho (z nášho) sa ľahko rozdáva. Dnešná situácia so „štátnymi“ dôchodkami však zďaleka nie je taká dramatická ako bude v období, ktoré nás onedlho čaká. Problémom sú Husákove deti.

Gustáv Husák bol okrem iného komunistický diktátor, ktorý po roku 1969 v časoch tzv. československej normalizácie vzorne plnil príkazy sovietskeho cára Brežneva, bola to bábka v rukách okupantov z Kremľa. Vládol tvrdou rukou, zavrel hranice do slobodného sveta, zatváral ľudí do väzenia len za názor a brutálne šliapal po ľudských a občianskych právach obyvateľstva. Tieto svoje zločiny sa snažil naoko vyvážiť tým, že každý mal právo (a povinnosť) pracovať, dotoval potraviny a detské oblečenie, zaviedol mladomanželské pôžičky s nízkou úrokovou sadzbou a staval veľa panelových bytových domov. Ľudia milujú istoty, preto si zakladali rodiny. V 70-tych rokoch sa rodilo na Slovensku viac ako 100 000 detí ročne. Úloha Husáka sa dosť preceňuje, pretože baby boom trval len niekoľko rokov, zakrátko začala pôrodnosť prudko klesať. Tieto silné ročníky však výrazne prispejú k tomu, že niekedy po roku 2040 bude na Slovensku už 2 000 000 dôchodcov, čiže dvojnásobok dnešného počtu.

Každý pracujúci človek bude živiť jedného dôchodcu. Znie to neskutočne! Keď v súčasnosti tvorí priemerný dôchodok približne polovicu mzdy, koľko bude ochotný a schopný platiť každý pracujúci „svojmu“ dôchodcovi? Uznajte, že tento Bismarckov model je neudržateľný. Podľa mňa je niekoľko spôsobov, ako je možné tomuto problému čeliť.

· Jedného dňa musí prísť k moci politická garnitúra, ktorá povie ľuďom pravdu a 1. pilier, čiže štátny dôchodok postupne zruší. Je to dnes nepredstaviteľné, ale hádam raz príde niekto poctivý.

· Nevyhnutným nástrojom zmierňovania starnutia populácie bude aktívna imigračná politika. Mali by sme podporovať prisťahovalcov, ktorí majú chuť pracovať a integrovať sa do spoločnosti. Namiesto toho je dnes v spoločnosti atmosféra strachu a nenávisti voči imigrantom. Príde čas, keď budeme za nich vďační.

· Mali by sme podporovať mladé rodiny vhodnou sociálnou politikou, hoci toto má malý vplyv na to, aby si ľudia zakladali rodiny. Úloha štátu pri zasahovaní do života ľudí sa všeobecne preceňuje.

· Vláda bude zvyšovať vek odchodu do dôchodku. Nech si do penzie ide každý kedy sa mu bude chcieť, ale od štátu dôchodok môže dostávať napr. až od veku 70 rokov namiesto dnešných 62 rokov.

· Bude potrebné zrušiť valorizáciu dôchodkov v 1. pilieri, malo by dôjsť k zmrazeniu dôchodkov. Zvyšovaním dôchodkov v priebežnom systéme sa len prilieva olej do ohňa, aby sa nožnice deficitu zväčšovali.

· Štát by mal podporovať daňovými úľavami ľudí, aby sa sami zabezpečovali na dôchodok sporením a investovaním do súkromných dôchodkových fondov, životného poistenia, do podielových fondov, a aj do nehnuteľností na bývanie, ktorých vlastníctvo by mohlo na staré kolená človeku prinášať pravidelnú rentu z prenájmu.

· V školskom a vzdelávacom systéme by sa v rámci zvyšovania finančnej gramotnosti mal klásť dôraz na individuálnu zodpovednosť každého človeka, aby sa už na začiatku aktívneho pracovného života sám zabezpečoval a tvoril si finančnú rezervu do budúcnosti.

Bohužiaľ klamanie ľudí politikmi, nedostatok kritického myslenia a finančnej gramotnosti akosi bránia ľuďom naplánovať si strieborné obdobie svojho života tak, aby nemuseli na dôchodku živoriť. V ekonomicky najvyspelejších štátoch je bežné, že dôchodca si naozaj užíva, často má dokonca väčší príjem ako počas pracovného života, lenže rozhodne nie preto, že sa „štát o neho postaral“, pretože od štátu má napríklad len pätinu alebo štvrtinu svojho príjmu. Jeho blahobyt je dôsledkom zodpovedného plánovania a ochoty odložiť si od mladého veku aspoň 10 % svojho príjmu na jeseň života a rozumne ich investovať.