Čia je to vina?
Byrokratický systém si za dlhé roky skúseností vybudoval jednu, pre občana a jeho peňaženku nesmierne boľavú vlastnosť. Elegantným spôsobom sa vie vyhýbať zodpovednosti. A nemyslím tým len vyvodzovanie osobnej zodpovednosti, pretože to je v štátnej a verejnej správe, ako aj v štátnych podnikoch pri súčasnom nastavení spoločnosti nemysliteľné. Jednotlivé inštitúcie si do svojich zákonov, vyhlášok a pravidiel zakomponovali pravidlá, ktoré ich vyvinia z akejkoľvek zodpovednostnej škody.
Týka sa to všetkých inštitúcií, či už štátnej pošty, zdravotníckych zariadení, verejnej dopravy, alebo správcov ciest, respektíve polície. A o tých chcem dnes písať. Mnohí to poznáte. Na jar výtlky na ceste a štrk po posýpaní zo zimy, v lete a na jeseň kaluže vody a na mnohých miestach zošúchané vodorovné značenie, a v zime neodhrabaný sneh a poľadovica. Keby bola správcom vozovky súkromná firma, pravdepodobne by za poskytovanú službu (prevádzku vozovky) zodpovedala v plnej miere. My sa však len v televíznych novinách dozvieme od policajnej hovorkyne, že vodiči majú rýchlosť jazdy prispôsobiť stavu a povahe vozovky. Veľmi odvážne tvrdenie. Pani si to však dovoliť môže, lebo za ňou stojí vyhláška.
Nedávno poisťovací svet pobúrili polemiky o tom, či majú poisťovne z PZP preplácať škody na čelnom skle, spôsobené odleteným kameňom. Národná banka Slovenska (NBS), ako dozorný orgán nad poisťovníctvom vydala prehlásenie, že majú. Mnohí si toto vyhlásenie zle interpretovali a myslia si, že je nielen správne, ale pre poisťovne aj záväzné. Vyhlásenia NBS nie sú smerodajné, pretože záväzný je len zákon, bez ohľadu na to, čo tvrdí úradník v NBS.
Predstavme si teda modelovú situáciu. Idete autom po diaľnici a spod kolies auta pred vami vyletí kameň a udrie vám do skla. Dáte signál vodičovi pred vami, aby zastal, on si vinu uzná, poisťovňa preplatí a všetci sú šťastní. To je samozrejme nezmysel. Štrk, ktorý je príčinou rozbitého skla nie je prirodzenou súčasťou vozovky a preto má správca znečistenej cesty omnoho väčší podiel viny. Ak budú totiž na ceste rozsypané klince, alebo bude vo vozovke metrová jama a ja do nej vletím v stotridsiatke, tak mi teta nemôže tvrdiť, že som sa takémuto stavu a povahe mal prispôsobiť. Rovnako nemôže vodič rozhodnúť o tom, čo má poisťovňa preplatiť. Tejto téme sme sa venovali už v jednom z predchádzajúcich článkov.
Kto je teda zodpovedný? V § 415 Občianskeho zákonníka je napísané, že „Každý je povinný počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, na majetku, na prírode a životnom prostredí“. Vodič užíva cestu na účely, na ktoré je určená. NBS tvrdí, že „kameň nie je súčasťou motorového vozidla, bez pôsobenia otáčavého pohybu kolies idúceho motorového vozidla by kameň zostal na svojom mieste na ceste a k jeho vymršteniu a vzniku škody by nedošlo“. Ak by toto platilo, tak to môžem rovno vyhlásiť, že keď zamáva motýľ v Číne, tak to postupným pôsobením síl spustí hurikán v Mexickom zálive. Za všetky škody spôsobené hurikánom Katrina by podľa tejto logiky mal byť zodpovedný chovateľ Priadky morušovej v provincii Sečuan.
Zhrňme to teda takto. Podľa policajnej hovorkyne bude za všetko, čo sa stane kvôli zlému stavu vozovky vinný niekto iný (Hlava XXII). Realita je však iná a škody spôsobené napríklad výtlkom (zlomená náprava, roztrhnutá pneumatika, zničený disk,…) je možné od správcu ciest vymáhať. Problém je v povedomí o právach a občas aj v tom, že škody sú často okolo 100 eur a pri nízkych sumách sa nikomu nechce s byrokratmi ťahať za prsty. Najviac podobných škôd sa stáva v zime a na jar, preto v tomto období pre vás prichystáme článok o tom, ako o náhradu žiadať.
