Prelúdium k vývoju sociálneho poistenia na našom území

Hoci modernizácia 19. storočia pozitívne zasiahla do života všetkých európskych mocností, zástancovia starého poriadku jej dôsledky neprijímali vždy s otvorenou náručou. Otázka sociálnej ochrany vlastného ľudu sa ocitla na periférii záujmov monarchie Habsburgovcov a na jej čiastkové riešenia sa zmohla takmer až v predvečer prvej svetovej vojny.

Jedna z flagrantných čŕt hospodárskej a sociálnej politiky Habsburskej ríše bol jej zdržanlivý prístup k pokrokovým západoeurópskym riešeniam dobových problémov. Zvyčajne na zavedenie dôležitých zmien Viedeň pristúpila až vtedy, keď viac nedokázala odolávať tlaku vyspelejšieho trhu tých štátov, ktoré sa okov feudalizmu zbavili podstatne skôr. Táto tendencia sa prejavila napr. pri zrušení poddanstva až v roku 1848 alebo pomerne neskorým zavŕšením priemyselnej revolúcie. Istý odklon od spomínaného trendu predstavovala vláda Márie Terézie a jej syna Jozefa II., ktorí na zaostalosť podunajskej monarchie reagovali implementáciou reforiem zasahujúcich do všetkých sfér života ich obyvateľstva. V oblasti sociálnej starostlivosti spomeňme tzv. penzijné normály z roku 1771, teda systém odmien pre predstaviteľov dvorskej spoločnosti a neskôr štátnych úradníkov, resp. ich pozostalých, alebo dekrét o dôchodkovom zabezpečení vojakov a vojnových invalidov, vydaných v roku 1781. Penzie boli od roku 1777 vydávané v intenciách osvietenských myšlienok i učiteľom a profesorom vysokých škôl.

Pod krídlami cechov

Intenzívnejšie vnímali hrozbu straty zamestnania alebo práceneschopnosti nižšie vrstvy obyvateľstva. Otázka sociálneho zaistenia sa v 19. storočí stávala pálčivou najmä následkom oslabovania úlohy remesiel v priemyselnej výrobe v prospech efektívnejšej továrenskej výroby. Remeselníci a obchodníci boli od stredoveku zastrešovaní cechmi – organizáciami remeselníckych majstrov zakladaných na ochranu ich stavu. V Uhorsku sa uplatňoval nemecký typ cechovej štruktúry, ktorý okrem iného implikoval povinné členstvo všetkých majstrov určitej živnosti v regióne. Cechy plnili hlavne sociálnu funkciu, keďže zabezpečovali zachovávanie rovnosti príslušníkov daného remesla a čo najpriaznivejších cien produktov, ale prostredníctvom cechovej pokladnice, plnenej členskými príspevkami, tiež poskytovanie finančnej pomoci majstrom počas indispozície. V záujme podpory rozvoja a modernizácie priemyselnej výroby v 19. storočí Habsburská monarchia prirodzene nemohla ďalej tolerovať atavistické princípy, de facto brzdiace konkurencieschopnosť výrobcov, na ktorých boli cechové organizácie postavené. Preto sa postupne oslabovalo ich postavenie i nezávislosť od štátnej moci, zrušila sa povinná účasť v nich. Tento proces vyvrcholil v roku 1872, kedy boli cechy nadobro zrušené. Slovenskí remeselníci, ktorí v zásade inklinovali k udržaniu spoločenských pomerov, sa s týmto rozhodnutím nedokázali vyrovnať ani po vyhlásení Československa.

Habsburský alibizmus

Prestavba hospodárskych pomerov v duchu kapitalistických zásad a s ním spojené vyhlásenie slobody živností vydláždil cestu rozkvetu továrenskej výroby aj na území Slovenska, hoci v porovnaní s ostatnou časťou ríše sa k nemu dospelo o niekoľko dekád neskôr. Spolu so zrušením poddanskej závislosti urbárskych roľníkov viedol takýto vývoj k výraznej sociálnej diferenciácii, prejavujúcej sa v náraste robotníckej triedy, ale súčasne i radov nezamestnaných. Stupňujúca sa neistota a všeobecná nespokojnosť prerastala v niektorých častiach ríše do lokálnych vzbúr zbedačených roľníkov, ktorí sa po oslobodení od vazalského vzťahu nedokázali profesionálne uplatniť. Viedenskí koryfejovia spočiatku nepodnikali výrazné kroky na nápravu postupujúcej pauperizácie obyvateľstva a organizovanie verejných prác (napr. výstavba či opravy ciest a mostov) alebo akcie na šírenie hospodárskej a zdravotnej osvety boli na jeho žalostnú situáciu len chabou náplasťou.

O zlepšenie životných podmienok sa usilovalo tiež čoraz početnejšie robotníctvo, odkázané v čase práceneschopnosti jedine na pomoc rodiny, v lepšom prípade cirkvi. Pokým neexistovala zákonná norma garantujúca ich sociálnu ochranu, opierali sa o svojpomocné aktivity. Priekopníkmi v danom smere boli na Slovensku predovšetkým zamestnanci vyspelého banského priemyslu. Už od 18. storočia si zakladali vrchnosťou povolené organizácie, tzv. bratské pokladnice. Zdroje príjmov na poskytovanie sociálnej výpomoci baníkov pochádzali z členských poplatkov vo výške 3,3% mzdy a pokút z banských súdov. Prostredníctvom bratských pokladníc boli hradené zdravotné pomôcky a pobyty členov v nemocniciach, pohrebné trovy a pod[1]. Avšak určité zabezpečenie počas choroby poskytoval okrem iných predností[2] i samotný banský erár (t.j. štátny podnik), a to tzv. banskou províziou. V prípade choroby dostávali postihnutí od eráru plat za dve zmeny týždenne (po úraze za 3 zmeny). Provízia bola vyplácaná aj zamestnancom, ktorí viac nemohli pracovať pre starobu. Kritériom pre nadobudnutie tohto statusu však bola strata telesných dispozícií, keďže v tom čase nebola horná veková hranica práceschopnosti explicitne určená. Nárok na províziu si baník mohol uplatňovať po odpracovaní aspoň ôsmich rokov. Hoci spomenuté vymoženosti sa v druhej polovici 19. storočia prenášali aj do ostatných odvetví uhorského hospodárstva, v období ekonomických recesií nedokázali životné náklady robotníctva kompletne saturovať.

Vzostup významu veľkých tovární a rušenie cechov podnietil mnohých tovarišov k začleneniu sa do radov fabrických robotníkov. V novom pracovnom prostredí často uplatňovali vyššiu kvalifikáciu a zároveň sem vnášali spolčovacie tradície, typické pre ich bývalé stavovské organizácie. Postupne boli zakladané profesijné a odborové spoločenstvá, ktoré prevzali funkcie zanikajúcich cechov. Tieto dobrovoľné spolky majstrov, tovarišov a nekvalifikovaných robotníkov kumulovali prostriedky na výhodný nákup pracovných materiálov a základnú starostlivosť o členov a ich rodiny v prípade choroby alebo úmrtia. Spočiatku boli pre odpor ministra vnútra A. Bacha, reprezentujúceho obnovený absolutistický režim po revolučných rokoch 1848-1849, zakladané len sporadicky. Nad jeho hlavou totiž visel Damoklov meč socializmu, pre idey ktorého boli spomenuté spolky vhodným fórom. Spolkový zákon z roku 1852 nepovoľoval zakladanie spolkov s politickým charakterom a stavovské len po dôkladnom preverení. V priebehu nasledujúcich rokov sa však ich zriaďovanie ukázalo ako progresívne (význačným stimulom bolo zrušenie cechov), nepochybne aj preto, že ich pôsobenie odďaľovalo požiadavku schválenia legislatívnych krokov na zabezpečenie sociálnej ochrany obyvateľstva.

Počiatky sociálnych opatrení v Uhorsku

Vplyvom formovania občianskej spoločnosti a silnejúceho socialistického hnutia v Európe (o čom svedčí napr. epizódna úloha Parížskej komúny vo francúzskych dejinách), ale tiež implementáciou Bismarckovho systému povinného sociálneho poistenia v Nemeckej ríši, ktorá v tom čase predstavovala jeho kľúčového spojenca, bolo Rakúsko-Uhorsko nútené venovať sa problematike sociálnej ochrany aj na vlastnom ihrisku. Na sklonku storočia bolo evidentné, že podniková sféra ani nižšie samosprávne orgány, ktorých právomoci sa vzťahovali na riadenie zdravotnej starostlivosti, viac nedokázali kryť riziká ohrozujúce robotníctvo. Kladivom na nezamestnanosť veľkých skupín osôb a šíriace sa sociálne choroby (napr. cholerová epidémia v rokoch 1872-1873) mohlo byť len centrálne riešenie. Účinnejším zabezpečením prostriedkov na základnú lekársku starostlivosť než svojpomocné spolky a lokálne poisťovne predstavovalo založenie Všeobecnej robotníckej a invalidnej pokladnice s celouhorskou pôsobnosťou v roku 1870, ktorej pobočky sa od roku 1873 budovali aj na Slovensku. V duchu konsolidácie právneho chaosu v Zalitavsku sa základným článkom XIV/1876[3] upravila organizácia zdravotníckej politiky, ktorá sa zachovala až do roku 1918. Jeho platforma poslúžila doplnku z roku 1891 o povinnom poistení remeselníckeho a priemyselného robotníctva, z ktorého vyplýval nárok poistenca na dvadsaťdňovú bezplatnú lekársku starostlivosť a v prípade úmrtia mu bola priznaná úhrada za pohreb. Poistené ženy navyše mohli využívať príspevok počas prvých 28 dní po pôrode. Výšku poistného predstavovali 3-5% zo mzdy, z čoho si dve tretiny platil sám poistenec.

Rozmach v sfére priemyslu a dopravy súvisel s boomom moderných foriem poisťovníctva, ktoré dopĺňali mozaiku ochrany hnuteľného a nehnuteľného majetku o životné poistky, poistenia proti úrazu a pod. V roku 1900 sa dočkali úrazového poistenia a na tento účel zriadenej pomocnej pokladnice poľnohospodárski robotníci. Tento zákon bol revidovaný článkom XIX/1907 o poistení priemyselných a obchodných zamestnancov pre prípad choroby a úrazu v podnikoch s viac než 20 zamestnancami, ktorého výsledkom bolo okrem zlúčenia uvedených typov poistenia (zamestnávateľ preplácal 50% a v prípade úrazu dokonca 100% nemocenského v lehote maximálne 20 týždňov) tiež centralizovanie a redukovanie neprehľadnej siete poisťovacích inštitúcií, ktoré pre vysoký počet a nedostatočné prostriedky na správu sústavne bojovali s insolvenciou. Úprava z roku 1907 pochovala takmer 300 továrenských, súkromno-spolkových pokladníc a pokladníc priemyselných zborov a poisťovanie zverila do rúk okresným, ktoré forsíroval ústredný úrad v Budapešti (Krajinská nemocenská a úrazová pokladnica), a závodným, resp. živnostenským pokladniciam. Posledné spomenuté však časom strácali význam a zanikali.

Dôsledky uvedených krokov uhorskej legislatívy na istý čas viedli k miernemu zlepšeniu životných podmienok obyvateľstva, hoci otázka starobného a invalidného poistenia, ktoré napr. v Nemecku fungovalo už dve desaťročia, zostala len v dimenzii úvah národohospodárov. Vypuknutie svetovej vojny v roku 1914 znamenalo pre sociálnu politiku štátu nové obmedzenia vojenských a štátnych úradov, ktoré tvrdo zasiahli aj starostlivosť o nižšie vrstvy. Československá republika, ktorá v októbri 1918 povstala z prachu rozdrvenej dualistickej monarchie, tak stála pred ohromnou výzvou k náprave nedôsledností v systéme sociálneho poistenia svojich občanov.