Dopad pandémie Covid 19 na spoločnosť – časť tretia o vzdelávaní

Tretí diel série článkov o dopadoch pandémie chcem venovať vzdelaniu. Slovenské školstvo už pred krízou vykazovalo obrovské štrukturálne nedostatky. Počas karantény sa podobne ako v zdravotníctve, ukázalo, že vzdelávanie detí a študentov držia pohromade len individuálne kvality učiteľov, ktorí s minimálnou podporou štátu rozbehli dištančné vzdelávanie. Na dôsledky, ktoré covid spôsobil som sa pýtal pani Kataríny Vančíkovej z katedry elemenárnej a predškolskej pedagogiky univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici a pani Miriam Hechelmann, riaditeľky Spojenej školy a Gymnázia v Turčianskych Tepliciach.

Pandémia koronavírusu trápi našu krajinu už viac ako rok. Podobne dlho je obmedzené chodenie do škôl. Vieme už odhadnúť škody na vzdelaní, ktoré karanténa spôsobila?

Katarína Vančíková – UMB: Škody budú veľmi veľké a mnohé z nich si dnes ešte ani neuvedomujeme. Obmedzené chodenie do škôl zasiahlo všetky krajiny, no Slovensko v tomto smere zaujalo najradikálnejší postoj. Z môjho pohľadu sa pri nastavovaní protipandemických opatrení slabo reflektoval fakt, že náš vzdelávací systém má už dnes mnoho trhlín, ktoré sa po odznení pandémie ešte zväčšia. Jednou z nich je nerovnosť šancí vo vzdelávaní. Máme  v rukách dôkazy o silnom vplyve socio-ekonomického statusu rodiny na vzdelávacie výsledky žiakov. Tretina žiakov z rómskych vylúčených lokalít ukončuje povinnú školskú dochádzku bez dosiahnutého základného vzdelania, na stredné školy pokračuje po ukončení povinného vzdelávania menej ako polovica. Väčšina však končí v odboroch bez výučného listu. Systém do veľkej miery diskvalifikuje aj ľudí zo zdravotným znevýhodnením. A v tejto situácii sa veľká časť ohrozenej skupiny detí a mládeže úplne odstrihla od vzdelávania. Podľa zistení Inštitútu vzdelávacej politiky bolo na začiatku pandémie prinajmenšom 23 000 až 32 000 detí základných škôl bez pripojenia na internet. Na základe ďalšieho prieskumu analytici odhadli, že prostredníctvom internetu sa neučilo 128 000 detí základných a stredných škôl a celkom bez akéhokoľvek zapojenia do dištančnej výučby až 52 000 detí a mladých ľudí. Nepriaznivá prognóza dopadu pandémie na vzdelávacie výsledky žiakov a v strednodobom horizonte aj dopadu na socio-ekonomickú situáciu, sa dá modelovať už dnes. A nielen na základe týchto dát.

Miriam Hechelmann – Gymnázium Mikuláša Galandu: Pandémia ochorenia Covid 19 sa ukázala nielen ako obrovský  problém zdravotníckych systémov ale aj ako  veľká skúška medziľudských vzťahov.   Najväčšie zmeny sa udiali v oblasti komunikácie.

Zmenu prezenčného vzdelávania na dištančné zvládali školy „za pochodu“, od začiatku nebolo jasné, ako dlho budú žiaci a učitelia doma. Technické vybavenie a ani rýchlosť a kvalita internetu nie sú všade rovnaké, v niektorých rodinách absentovali úplne. Na jednotlivé situácie a požiadavky reagovala škola aj učitelia individuálne. Častokrát sa žiaci a učitelia nevideli, iba počuli. Učiteľom chýbala spätná väzba, očný kontakt, neverbálny signál, že trieda učivo zvládla a môže pokračovať ďalej.

Častým problémom bolo zladenie pracovných a školských povinností viacčlenných rodín pracujúcich a učiacich sa z domu. Okrem techniky chýbalo aj súkromie.

Rodičia suplovali rolu učiteľa. Učitelia boli nútení prepracovať metodiku a najväčšou výzvou počas online vyučovania bolo zabezpečiť pozornosť a motiváciu žiakov. V predchádzajúcom období sme ich od počítačov odháňali, počas pandémie museli pri obrazovke zotrvať aj niekoľko hodín.   

Vedomosti sa pri dnešných technických možnostiach dajú doplniť rýchlo, avšak výchovné otázky a sociálno-komunikačné kompetencie a zručnosti môžu časti dnešnej generácie mladých a detí spôsobiť medzeru navždy.

Aké sú skúsenosti s dištančnou výukou? Je plnohodnotnou náhradou za prezenčné vyučovanie? Aké sú naše skúsenosti v porovnaní so zahraničím?

Katarína Vančíková – UMB: Dištančná výučba nemôže plnohodnotne nahradiť prezenčnú. V tejto súvislosti ma napadla jedna staršia správa Alliance for Childhood, ktorá bola v USA zverejnená už v roku 2000. Autori v nej zdôrazňujú, že kvalitné vzdelávanie nemôže byť postavené len na moderných technológiách, pretože jeho základným pilierom je kvalitný medziľudský vzťah. Všetci sme si mali možnosť v týchto ťažkých časoch vyskúšať, aké limity má rozvíjanie vzťahov na báze sociálnych sietí či ZOOM stretnutí. Škola nie je len o sprostredkovaní vedomostí, a preto je prirodzené, že tak učitelia, ako aj žiaci a študenti na všetkých stupňoch vzdelávania strádali. Na otázku či sme situáciu zvládli lepšie alebo horšie ako učitelia a učiteľky v zahraničí zatiaľ nepoznám odpoveď. Bilancovanie a zhodnocovanie je ešte len pred nami a určite bude zaujímavé sledovať nielen výsledky, ktoré budú odkazovať na pripravenosť a schopnosti našich učiteľov popasovať sa s výzvami dištančného učenia, ale aj na pružnosť štátu poskytovať školám efektívnu podporu. 

Miriam Hechelmann – Gymnázium Mikuláša Galandu: Dištančné vyučovanie môže byť do istej miery výhodou, lebo žiaci napredujú podľa svojich potrieb, nikdy však nebude plnohodnotnou náhradou vyučovania v kolektíve. Najväčším úskalím je pri ňom automotivácia, nie každý dokáže prekonať sám seba a prinútiť sa učiť kontinuálne a hlavne pre seba, nie pre hodnotenie a známky.

V zahraničí majú s dištančným a online vzdelávaním dlhšie skúsenosti hlavne krajiny, kde nie sú všade prístupné školy, Austrália, USA, Škandinávia. Majú lepšie spracovanú metodiku a aj učebné materiály. My sme tvorili priebežne , počas pandémie, skúšali sme, improvizovali. Niečo fungovalo, niečo nie. Dôležité bolo hlavne pri druhej vlne, že na prezenčné vyučovanie chodili aspoň žiaci prvého stupňa. Učiť sa čítať a počítať online, je veľkou výzvou pre učiteľov, žiakov a ich rodičov.

Na Slovensku možno pokrivkáva technická vybavenosť škôl a domácností. Problémy vo vyučovaní sa však javia všade podobné, či je to u nás, alebo v zahraničí. 

Dlhodobá koncentrácia pri počítači je únavná. K tomu chýbal pohyb a kompenzácia kultúrou, športom atď.

Zmenili sa postoje štátu, ministerstva školstva, rodičov a detí k vzdelávaniu a školstvu ako takému?

Katarína Vančíková – UMB: Ťažko na túto otázku odpovedať. Odpoveď zatiaľ nie je o čo oprieť. Myslím si, že sa mohli zmeniť postoje detí ku škole a tiež postoje rodičov k učiteľom. Určite by bolo zaujímavé skúmať charakter tejto zmeny. Skúsenosti detí, žiakov a ich rodičov sú podľa mňa veľmi rozmanité a ťažko formulovať akékoľvek závery. Je to však zaujímavý impulz pre výskum. 

Miriam Hechelmann – Gymnázium Mikuláša Galandu: Postoje štátu, rodičov a ani žiakov sa nezmenil. Možno sme sa navzájom lepšie spoznali. Skrátili sa cesty, zrýchlili toky informácii.  Rodičia nadobudli mierne skreslený obraz o práci učiteľa. Monológ s obrazovkou počítača, kde učiteľ častokrát len tušil, že má niekde svojich žiakov.

Školský systém je známy častými pokusmi reformovať vzdelávanie. Pomohol koronavírus smerom k modernizácii?

Katarína Vančíková – UMB: Veľmi by som sa chcela mýliť, no myslím si, že prekryv dvoch začiatkov – začiatku pandémie a začiatku novej vlády môže skôr ublížiť ako pomôcť skvalitneniu školstva. Nová vláda sa ambiciózne vrhla do svojich reformných plánov. Akoby pandémia ani nebola. Chce preukázať  v krátkom čase výsledky. Zmeny sa zavádzajú nekompromisne a rýchlo. Školy vysilené zvládaním nových a nečakaných situácií musia pružne reagovať na tzv. reformné požiadavky. Cítime to aj na vysokých školách. V tom najťažšom období nás zasiahol nový model akreditácie, ktorý si vyžaduje dôsledné prenastavenie fungovania mnohých interných procesov. Veľká časť práce sa musela odviesť počas núdzového stavu, za chodu „dištančného“ semestra, bez možnosti akýchkoľvek fyzických stretnutí. Všetky vážne otázky sa riešili na obraze ZOOMu či MS Teams. Keď sa pozerám okolo seba vidím, ako všetci statočne bojujú. Avšak. Veľa sa hovorí, že po odznení pandémie možno očakávať odliv vyčerpaných a vyhorených ľudí zo zdravotníctva. Vidím riziko, že tento syndróm môže zasiahnuť aj učiteľov. A bez motivovaných a nadšených učiteľov sa školstvo modernizovať nedá.    

Miriam Hechelmann – Gymnázium Mikuláša Galandu: Na dôkladnú reformu však toto vôbec nie je dobrá východisková báza. Potrebujeme určiť dlhodobé strategické ciele vo vzdelávaní. Prehodnotiť, či získavanie vedomostí, ktorých cieľom je obstáť v testoch a monitoroch  v dnešnej dobe nie je dostačujúce.

Dôležitejšie je vyselektovať a vyfiltrovať dôležité informácie a uvedomiť si, že nie každá informácia sa stane vedomosťou. Úlohou školy a učiteľov by malo byť práve  usmernenie a pomoc s narábaním s informáciami. Vysvetliť, kedy a ako sa z informácie stane vedomosť a ako takúto vedomosť uplatniť v praxi.

Dôležité je aj uvedomenie si, aký dosah majú získané vedomosti na aktuálny život, či na budúcnosť a aj to, ako narábať s na prvý pohľad nepotrebnými informáciami.

Reforma musí vychádzať z nejakého auditu, aktuálneho stavu a musí byť procesom na viacerých úrovniach s hlavným ťažiskom priamo v školách.

Koronavírus ukázal, že technika sa dá zmodernizovať rýchlo, ale človek potrebuje ľudí, aby vedel, že nie je sám. Je možné, že táto etapa prehĺbi rozdiely v úrovni vzdelanosti a že rozdiely medzi jednotlivými žiakmi a ich úrovňou bude veľký. Načase by zrejme bolo zmeniť spôsob hodnotenia a klasifikácie, zohľadniť pri ňom individuálny progres.

Je niečo pozitívne, čo nám pandémia dala?

Katarína Vančíková – UMB: Osobne si myslím, že je toho naozaj veľa, čo by sme mohli z tejto skúsenosti vyťažiť. Ak by bol úprimný záujem ex-post analyzovať problémy, ktorým školy počas pandémie čelili, získali by sme veľa cenných informácii potrebných pre skvalitnenie nášho školstva. Stačí si položiť otázku, prečo zostalo toľko detí odstrihnutých od vyučovania?! Aj bez hlbšej analýzy sa však dá konštatovať, že učitelia získali vďaka pandémii mnoho nových zručností a skúseností. Všetci sme sa za chodu učili zvládnuť výzvy dištančného vzdelávania. Na žiadne úvahy o zručnostiach ľudí generácii X, Y či Z nebol čas. Všetci sme sa posúvali dopredu a často prestupovali aj svoje osobné hranice. Cítim na sebe a vidím na mnohých mojich kolegoch a kolegyniach, že sme v tomto smere urobili míľové posuny. Budeme z toho čerpať ešte roky. A cítila som ešte jednu vec. Generácie sa zblížili. Boli sme v tom spolu – my učitelia a naši študenti. Hľadali sme cestu ako to spoločne zvládnuť. S dištančnou výučbou a modernými technológiami totiž bojovali obidve strany. Prebiehal intenzívny dialóg. Naše študentky mali oprávnene nároky na kvalitu dištančného vzdelávania, ktoré nás posúvali vpred. Prejavovali však aj vysokú mieru empatie, porozumenia. Vedeli sa posťažovať, ale aj poďakovať a povzbudiť. Vnímali sme ich ako partnerov. Verím, že to cítili rovnako.

Miriam Hechelmann – Gymnázium Mikuláša Galandu: Pandémia nás naučila viac žiť tu a teraz, menej plánovať, viac sa prispôsobiť novým situáciám a výzvam. Naučila nás väčšej flexibilite i kreativite. Boli sme donútení odlíšiť  podstatné od nepodstatného a selektovať relevantné informácie, viac si ich overovať a skúmať z viacerých strán.

Covid 19 nám veľa vzal, ale zároveň nás donútil dočasne spomaliť, či dokonca zastať a nekráčať mechanicky, bez rozmyslu vpred. Naučil nás aj úcte a pokore pred niečím nepoznaným a nepreskúmaným, človek občas takéto výstrašné znamenie potrebuje, lebo ako sa hovorí, pýcha predchádza pád . Na to by sme si mali spomenúť vždy, keď sa budeme opäť naháňať, nakupovať, jazdiť na plný plyn…   Mali by sme si uvedomovať, že je tu niečo väčšie od nás a ohľaduplnosť a vzájomné pochopenie je navigáciou  pre nás všetkých. Tá je zárukou, že sa na cestách vyhneme  kolíziám i zrážkam.

Miriam Hechelmann

Mgr. Miriam Hechelmann je absolventkou FTVŠ a v súčasnej dobe pracuje ako riaditeľka a učiteľka na Spojenej škole s Gymnáziom v. Turčianskych Tepliciach.

Katarína Vančíková

doc. PaedDr. Katarína Vančíková, PhD. Vedie Katedru elementárnej a predškolskej pedagogiky na Pedagogickej fakulte Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici.