Zdravotné príkoria starej mamy Grajciarovej
René Grajciar má problém so starou mamou. Pred Veľkou nocou sa pošmykla a zlomila si nohu, čo je vo veku 82 rokov naozaj problém. Zobrali ju do nemocnice, podstúpila ťažkú operáciu – výmenu bedrového kĺbu a o 3 dni ju majú prepustiť. Normálne by mala zostať hospitalizovaná a začať s rehabilitáciou na rehabilitačnom oddelení nemocnice. Rehabilitačné oddelenie nemocnice sa však zmenilo na červenú zónu COVID-19, čiže bolo prakticky zrušené. Starú mamu jednoducho prepustili z nemocnice a už ich prestala zaujímať. Odrazu je odkázaná len na rodinu. Žije sama, preto bez pomoci by po ťažkej operácii určite neprežila. René, jeho sestry a synovci začali narýchlo vybavovať všetko potrebné. Zalarmovali mestskú opatrovateľskú službu, aby pridelili hodiny naviac. Mestská opatrovateľská služba pracuje zásadne len v pracovných dňoch od pondelka do piatku, najviac do 16:00. Okrem toho zohnali súkromnú 24-hodinovú opatrovateľku, mali šťastie, že sa ju podarilo nájsť. Obstarali zdravotnú posteľ, mobilný záchod, barly a iné nutné zdravotné pomôcky.
Zdravotná posteľ stojí približne 1 500 EUR, je možné ju však požičať po schválení lekármi za 70 € mesačne. Na základe výmenného lístku toto schvaľuje primár rehabilitačného oddelenia nemocnice, primárka bola nekontaktná – nebrala telefón a neodpovedala na emaily. Vnuci sa preto rozhodli ju navštíviť osobne. Takmer z kože vyskočila kvôli tej drzosti, čo si dovolili, potom však prehlásila, že kvôli COVID-19 nemôže pacienta prijať na vyšetrenie a keď ju nevidí, nemôže vyplniť potrebný dotazník, preto odkazuje pacientku na praktického lekára. Praktická lekárka vidí tento druh papierov prvýkrát v živote a odmieta niečo také posudzovať. Lekári sa vyhovárajú jeden na druhého, vnuci majú pocit, že lekárom v skutočnosti na pacientovi nezáleží.
Pri tomto type zdravotného problému je nesmierne dôležitá rehabilitácia, ktorú spravidla nesmie vykonávať opatrovateľka, rovnako nesmie ani podávať lieky. Cvičenia musí aplikovať kvalifikovaný fyzioterapeut najmenej trikrát za týždeň, aby pacienta rozhýbal, v podstate sa pacient musí naučiť opäť chodiť. Súkromná rehabilitačná služba odporúča objednať 10 procedúr u pacienta doma, aby to malo význam, toto treba zopakovať niekoľkokrát podľa individuálnych potrieb pacienta. Rozhoduje vek, kondícia, a najmä ochota a prístup pacienta k cvičeniu.
Stará mama má okrem ťažkého úrazu aj cukrovku, problémy so srdcom a iné pridružené zdravotné komplikácie, musí si pravidelne pichať inzulín a berie kopec liekov.
Grajciarovci od prepustenia starkej z nemocnice znášajú všetky náklady na liečbu a rehabilitáciu sami, až po 2 týždňoch niekomu z nich napadne, či by niečo nemohla zaplatiť jej zdravotná poisťovňa. René volá do zdravotnej poisťovne. Tam mu po dlhšom zisťovaní povedia, že opatrovateľku by čiastočne možno zaplatili, keby povedal jej IČO. To je však opatrovateľka pracujúca normálne v Rakúsku a určite s ňou nemajú zmluvu. Honorár 60 € na deň im teda nikto nepreplatí.
S konkrétnou súkromnou rehabilitačnou službou tiež nemajú zmluvu. 10 procedúr stojí 265 €, čo je 26,50 € za 1 návštevu kvalifikovaného fyzioterapeuta s vysokoškolským vzdelaním a 10-ročnou praxou priamo domov. Po konzultácii s rehabilitačnou firmou sa René dozvedá, že podľa ich skúseností po absolvovaní dosť veľkého papierovania a opečiatkovaných potvrdení po osi rehabilitačný lekár – praktický lekár – rehabilitačná firma – zdravotná poisťovňa bude možno ochotná zdravotná poisťovňa zaplatiť nanajvýš 5 až 6 EUR za jednu procedúru, čo je obvyklé v poisťovniach DÔVERA a Union, v prípade Všeobecnej zdravotnej poisťovne spravidla preplácajú len 2 eurá za 1 procedúru. To je na smiech, keď si uvedomíte, že pacientku prepustili z nemocnice bez rehabilitácie, ktorú by jej mali normálne poskytnúť.
René zisťuje u svojej kamarátky, čo pracuje dlhé roky v zdravotníctve v Rakúsku, ako by to riešili tam. V Rakúsku by v žiadnom prípade pacientku nepustili domov bez toho, aby ju niekoľko týždňov mobilizovali na rehabilitačnom oddelení nemocnice, a to aj v čase koronavírusu. Po prepustení z nemocnice chcú vedieť, kam pacienta prevezú, ak sa nevie sám o seba postarať, nastupujú sociálni pracovníci a riešia problém. Fyzioterapeut prichádzajúci domov pracuje za 70 až 90 EUR na hodinu, z toho by pacientovi preplatila zdravotná poisťovňa 45 až 50 € (ak nemá nadštandardné zdravotné pripoistenie), zvyšok si pacient doplatí. Na prvý pohľad je to veľa peňazí, lenže po takom úraze dostane pacient prilepšene zo sociálky okolo 1 500 EUR mesačne počas niekoľkých mesiacov podľa potreby.
Nuž, stará mama Grajciarová nie je prekvapená z tejto situácie, pretože sama pred 15-timi rokmi zažila príkoria nášho zdravotníckeho systému, keď so svojím ťažko chorým manželom – vozíčkárom čakala na sľúbenú sanitku niekoľko hodín po vyšetrení v nemocnici. Chcela manžela potlačiť na záchod a čuduj sa svete, v nemocnici sa s invalidným vozíkom nebolo možné dostať do záchodu. Museli teda ísť von a vykonať malú potrebu do kríkov. Keď musíte, aj dôstojnosť ide bokom. Kde by už mali byť bezbariérové záchody, keď nie sú v nemocnici? Keď volala na dispečing sanitiek, boli dosť nepríjemní a spustili na ňu, že čo vlastne chce, oni prídu, keď sa bude dať. Manžel nemal pri sebe potrebné lieky, pretože nepočítal so 4-hodinovým čakaním na sanitku, to „sanitkárov“ však nezaujímalo. Rozhodla sa preto, že pôjde pešo a bude tlačiť manžela s invalidným vozíkom cez pol mesta domov. Vzhľadom k tomu, že bol február a všade kopa snehu, bol to celkom dobrý výkon na čerstvom vzduchu.
A na záver mi dovoľte upozornenie: Podobnosť so skutočnými udalosťami vôbec nie je náhodná!
