Na futbal zásadne s kreditkou
Milujem Taliansko a všetko, čo k nemu patrí. Skvelé jedlo a víno, otvorených a temperamentných ľudí, prenádhernú prírodu a fantastické historické pamiatky. Pri každej návšteve tejto očarujúcej krajiny navštívime s manželkou futbalový zápas – calcio (čítaj kalčo) ako miestni hovoria.
V septembri sme sa dva týždne túlali okolo legendárnych severotalianskych jazier Como, Iseo a Garda. Dopredu som si vyhliadol zápas Serie A vo Verone medzi tamojšími Helas a takmer susedmi Sampdoria Janov. Lístky som objednával cez internet. V Taliansku je z bezpečnostných dôvodov také pravidlo, že na lístku na futbal musí byť napísané meno diváka a overená jeho totožnosť, preto som najskôr lístky zaplatil a s rezerváciou sme priamo na štadióne pri okienku ukázali občianske preukazy a lístky nám podali v obálke. Aké bolo naše prekvapenie, keď namiesto vstupeniek dobrej kategórie sme dostali miesta do rohu kamsi hore medzi divákov, ktorých kategória zodpovedala kategórii vstupeniek.
Už ani nevieme, kde presne máme naše miesta, musíme si sadnúť tak, aby nám vo výhľade nezacláňali veľké transparenty a vlajky domáceho tímu, visiace z hornej tribúny nad nami, aj na zábradlí pred nami. Z hornej tribúny niektorí odklepkávajú popol na hlavy divákov o poschodie nižšie, občas priletí aj celé pivo. Skupinka štyridsiatnikov v značkových teplákových súpravách vo farbách domáceho mužstva naplno prejavuje emócie, nešetria slovami, ktorým rozumieme veľmi dobre – bastardo, idioto a podobné. Medzitým sa na ihrisku odohráva skvelý futbal. Pri jednom nevydarenom útoku domácich, keď lopta len tesne minie bránu hostí, jeden z fanúšikov s hurónskym pokrikom z celej sily kopne do stoličky pred sebou a plastové operadlo sa rozletí na kusy. Ostatní sa na tom smejú, poriadkovú službu to nerozhádže. Ako pribúdajú odohrané minúty zápasu, priamoúmerne stúpa aj hladina alkoholu v horúcej krvi skalných divákov. Keď taký chlap vypije veľa piva, z jeho tela sa stáva prietokový ohrievač. Vytacká sa za tribúnu na chodbu a namiesto toho, aby použil slušný záchod o päť metrov vedľa, postojačky sa pritlačí čelom k múru a verejne močí na zem. Takto si užívame atmosféru najvyššej talianskej futbalovej ligy. Zápas sa končí bezgólovou remízou, hoci šancí majú obidve mužstvá na 3 zápasy.
Pochopil som, že internetový predajca vstupeniek ma oklamal. Na vstupenkách bola napísaná cena 20 €, mali teda hodnotu 2 x 20 € = 40 €. Predajcovi som platil 2 x 38 € plus administratívny poplatok 10 €, spolu 86 €. Jednoducho predali mi predražené lístky najnižšej kategórie, pričom ja som kupoval slušnú kategóriu. Rozhodol som sa, že to nenechám bez odozvy. Ešte v ten istý deň večer píšem email predajcovi, kde sa ohradzujem voči takému postupu, pretože nám pokazil zážitok zo športového podujatia a žiadam o vysvetlenie a vrátenie peňazí. Nikto nereaguje. O pár dní píšem dôraznejší email s upozornením, že ak nebudú vec riešiť, budem informovať svoju banku, spoločnosť VISA a svojich advokátov, pričom som spomenul aj možnosť negatívnej publicity na spotrebiteľských internetových portáloch. Uplynú ďalšie dni a odpíše mi nejaký šéf, ktorý mi vysvetľuje, že vstupenky som kupoval na tzv. sekundárnom trhu (slušný výraz pre priekupníkov) a lístky zodpovedali mnou zvolenej kategórii (nie je pravda), majú vraj náklady so zabezpečovaním lístkov, udržiavaním viacjazyčných webov a prevádzkovaním infolinky, atď., a aby ukázali, že sú slušná firma, ponúkajú mi zľavu z ďalšieho nákupu vo výške 3 %.
Našťastie všetky podobné veci platím jedine kreditnou kartou na zabezpečených weboch a dobre viem prečo. Kartová spoločnosť, v mojom prípade VISA, ručí za svojho obchodníka. Keď zaplatím za nejaký tovar alebo službu, mám dostať, za čo som zaplatil. Ihneď po návrate domov na Slovensko podávam vo svojej banke reklamáciu, pretože za moje peniaze som nedostal ako spotrebiteľ dohodnutú službu. Po mesiaci mi banka oznámi, že moja žiadosť bola akceptovaná a v najbližších dňoch mi vrátia na kartový účet plných 86 €. Tak toto sa mi nedávno prihodilo. Boli sme na futbale zadarmo.
