„Najlepšia poisťovňa je tá, ktorá vždy zaplatí.“

Ako často som to počul, tak často sa mi otváral nožík vo vrecku. Takýto popis poisťovne vychádza zo zásadne mylnej predstavy o funkcii poisťovne.

Napriek deformácii poistenia za ostatné dve storočia, stále platí, že poisťujeme škody, ktorých výška a dosah by pre konkrétneho poistenca mohli predstavovať katastrofu. V širokom slova zmysle teda aj relatívne drobné škody, ak sa stanú v prostredí alebo za okolností, s ktorými si nevieme poradiť a mohli by teda mať významný vplyv na náš život. Nechať si preplatiť škodu vo výške zvládnuteľnej drobnými vo vrecku sa síce stáva bežbou praxou, nie je to však o poistení, ale skôr o zneužívaní celého systému.

Poisťovňa vždy bola, a aj bude iba miestom, kde sa zhromažďujú peniaze od veľkého množstva poistencov, a to len preto, aby ich prerozdelila medzi tých, ktorí sa ocitli v núdzi. Poistenie je teda o vzájomnosti, o solidarite, a o zabezpečení sa pred náhodnými katastrofálnymi škodami.

Poisťovňa však spravuje peniaze svojich poistencov, teda cudzie peniaze. Aby to mohla robiť a vykonávať činnosť poisťovne sú jej povinnosti a práva záväzne napísané – dané zákonom. Nemôže teda "vždy zaplatiť", ale len v súlade s príslušným zákonom a najmä vlastnými pravidlami, Všeobecnými poistnými podmienkami. Tieto pravidlá musia byť vopred a verejne známe a každý poistenec musí potvrdiť, že sa s nimi oboznámil a súhlasí s nimi. Ak s nimi nesúhlasí, môže využiť slobodnú voľbu a vybrať si inú poisťovňu. Obávam sa však, a som si istý, že poisťovňu, ktorá vždy zaplatí, nenájde.