Útoky na druhý dôchodkový pilier

Slovenská vláda v týchto dňoch opäť útočí na druhý dôchodkový pilier: "Druhý pilier je potrebné znovu otvoriť, aby sme umožnili ľuďom z neho vystúpiť! Musíme znížiť príspevky z neúnosných 9% na 3% alebo 4% z hrubej mzdy! Štát dokáže lepšie zabezpečiť dôchodky ako súkromné dôchodkové spoločnosti, ktorým ide len o zisky na úkor povinných odvodov! Štát predsa nemôže skrachovať, ale súkromné spoločnosti kedykoľvek!"

Prečo vo vláde nemajú radi starobné dôchodkové sporenie, ustavične na druhý pilier útočia a najradšej by ho utopili v lyžičke vody alebo zrušili ako Orbán v Maďarsku? Chcú nás naozaj ochrániť alebo sú ich úmysly nepoctivé? Prečo sú dôchodkové úspory nízke a výnosy záporné?

Sociálna poisťovňa obhospodaruje dôchodkové poistenie, tzv. prvý (priebežný) pilier, ktorý garantuje občanovi pri splnení minimálneho počtu odpracovaných rokov a dovŕšenia veku 62 rokov starobný dôchodok. Tieto peniaze nepadajú z neba ani ich neposiela úrad vlády, ale každý mesiac sa na dôchodky skladajú všetci platitelia povinných dôchodkových odvodov, čiže zamestnanci, zamestnávatelia a samostatne zárobkovo činné osoby (živnostníci, lekári, slobodní umelci, atď.).

Sociálna poisťovňa je verejnoprávna inštitúcia (nie štátna), je za normálnych okolností pri plnení svojich záväzkov odkázaná na príjmy od platiteľov povinných odvodov. Všetci  pracujúci kŕmia každý mesiac dôchodcov "z ruky do úst", pričom žiadne rezervy sa v Sociálnej poisťovni netvoria, ba ešte peniaze chýbajú. Tým vzniká schodok, ktorý štát zakaždým musí doplniť, samozrejme, z našich daní.

Systém vychádza z myšlienky Otto von Bismarcka, výraznej osobnosti nemeckej politiky, ktorý v roku 1880 prvý zaviedol systém sociálneho poistenia, kedy pracujúcim, ktorí odchádzali do dôchodku vo veku 70 rokov, garantoval starobný dôchodok, a to po predchádzajúcom sporení zamestnanca, zamestnávateľa a príspevku od štátu.

Všetci politici a tzv. odborníci sa ustavične odvolávajú na Bismarckov model spred 120 rokov, pričom zámerne alebo z nevedomosti prehliadajú dôležité fakty. Koncom 19. storočia sa 65. roku dožil 1 človek z 10-ich, pričom dnes sa u nás dožíva 65-ky 8 ľudí z 10-tich.

Dnes máme čoraz viac starých ľudí oproti počtu aktívne pracujúcich občanov, a to najmä z 3 dôvodov: 

1. Ľudia sa dožívajú stále vyššieho veku, a to pod vplyvom lepšieho životného štýlu a zlepšujúcej sa zdravotnej starostlivosti – dramatické zvyšovanie tzv. strednej dĺžky života
2. Mladí ľudia dlhšie študujú, preto sa čoraz neskôr dostávajú do produktívneho veku, kedy začínajú zarábať a platiť dôchodkové odvody
3. Stále slabšie ročníky – rodí sa čoraz menej detí.

Uvedené dôvody vedú k pravdepodobnosti, hraničiacej s istotou, že v roku 2050 budú jedného dôchodcu "živiť" nanajvýš jeden až dvaja ľudia v produktívnom veku. Tento systém priebežného piliera je teda neudržateľný. Prečo páni z vlády tvrdia opak? Prečo nás presviedčajú, že štát garantuje vyššie dôchodky ako druhý pilier?

Obávam sa, že neexistuje žiadny racionálny dôvod na tieto snahy alebo tvrdenia, pretože 1. pilier je vo svojej podstate odsúdený na krach, je len otázkou, či skôr skrachuje slovenský štát alebo len dôchodkový fond Sociálnej poisťovne. Toto tvrdenie je podopreté demografickým vývojom a jednoduchým matematickým modelom, používaným pri popisovaní pyramídových hier.

Páni z vlády šíria tvrdenia, že štát nemôže skrachovať, ale "akési súkromné dôchodkové spoločnosti" áno. Vezmime si nedávny krach Grécka, pred pár rokmi Maďarska, máme v živej pamäti, ako pred desiatimi rokmi skrachovala Argentína. Portugalsko a Španielsko nie sú na tom v súčasnosti ružovo. Kto skrachuje skôr? Malý mladý štát s otvorenou ekonomikou, ktorý riadia socialisti alebo gigantické medzinárodné poisťovne, ktoré existujú nepretržite od 19. storočia a tvoria chrbtovú kosť svetovej ekonomiky? Štát zďaleka nemusí byť bezpečný prístav, ochranca a hrad prepevný. Štát je závislý od peňazí súkromných bánk. Ak sa stane štát pre  súkromné banky nedôveryhodný, nebudú mu ochotné financovať jeho dlhy. To sa stalo pred niekoľkými rokmi Maďarsku, že vydalo štátne dlhopisy a nebol o ne záujem. 

Naopak, druhý pilier umožňuje 1 500 000 občanom zhromažďovať si reálne peniaze, anuitu, z ktorej sa bude vyplácať ich dôchodok. Jedinou nevýhodou druhého piliera je závislosť od nezodpovedných politických rozhodnutí a útokov, ktorým je už druhýkrát vystavený. Najväčším rizikom druhého piliera nie je teda investičné, ale politické riziko. Ktorákoľvek vláda sa môže rozhodnúť zákonom zmeniť parametre dôchodkového sporenia, s cieľom obrať ľudí o peniaze a zaplátať nimi diery vo verejných financiách. Môže znížiť percentá príspevkov, zdaniť dôchodky alebo v extrémnom prípade vyvlastniť úspory podľa vzoru Viktora Orbána v Maďarsku.

Výrazným poškodením sporiteľov – budúcich dôchodcov boli zmeny za minulej Ficovej vlády, keď dôchodkové spoločnosti museli na polročnej báze vykazovať v dôchodkových fondoch kladné výsledky pod hrozbou doplatenia peňazí v prípade poklesu hodnoty fondu na konci polroka. Toto ustanovenie bolo v príkrom rozpore s pravidlami kolektívneho investovania najmä pri akciových fondoch, kde sa pracuje s investičným horizontom najmenej 3 až 5 rokov. DSS-ky hromadne presúvali "z bezpečnostných dôvodov" investície do bezpečných, ale málo výnosných titulov, čím reálne z donútenia Ficovej vlády poškodili sporiteľov.

Prvý pilier je naisto neperspektívny a neposkytuje nám žiadne záruky zabezpečenia v dôchodkovom veku. Druhý pilier je na jednej strane skvelá myšlienka a efektívny model, ale je vysoko rizikový z dôvodu vyššie popísaných výrazných politických rizík. Každý budúci dôchodca by sa mal teda hlboko zamyslieť nad inými, čisto súkromnými formami zabezečenia v starobe, ktoré by mu priniesli väčšie istoty ako riešenia, závislé od štátu. Možností je veľa, ale o tom niekedy nabudúce.