Sociálne poistenie

Moderný systém sociálneho a dôchodkového zabezpečenia má svoje korene v Nemecku v 19. storočí a prvotne sa spája s menom Otto von  Bismarck. Postupne sa rozšíril v rámci európskeho kontinentu i mimo neho a jednotlivé krajiny na jeho základe postavili štátny systém dôchodkového zabezpečenia. Model zavedený v ČSR, neskôr aj na Slovensku vychádzal z tejto koncepcie a finálne sa v oblasti dôchodkového zabezpečenia vyformoval do tzv. solidárneho princípu prerozdelenia dôchodkov. 

Sociálne poistenie je časťou sociálneho zabezpečenia. Ide o povinné verejnoprávne poistenie, založené na platení odvodov a poberaní dávok, napr. dôchodkov. Jeho úlohou je ochrániť veľkú časť  obyvateľstva pred rizikami v živote, a tiež zabezpečiť prerozdelenie dôchodkov v národnom hospodárstve.

Na Slovensku je problematika sociálneho poistenia upravená zákonom o sociálnom poistení č.461/2003 Z.z. a vzťahuje sa na všetky osoby s výnimkou policajtov, profesionálnych vojakov a vojakov prípravnej služby. 

Sociálne poistenie prešlo v posledných rokoch mnohými zmenami. Hovoríme o tzv. reforme sociálneho poistenia, ktorá sa dotýka jednotlivých podsystémov sociálneho poistenia. Týmito podsystémami sú:

– nemocenské poistenie,
– dôchodkové poistenie,
– úrazové poistenie,
– poistenie v nezamestnanosti,
– garančné poistenie.

Nemocenské poistenie je poistením pre prípad straty príjmu v dôsledku dočasnej pracovnej neschopnosti, tehotenstva a materstva.

Pod úrazovým poistením rozumieme poistenie pre prípad poškodenia zdravia alebo úmrtia v dôsledku pracovného úrazu, alebo choroby z povolania.

Novými zložkami sa stali garančné poistenie pre prípad platobnej neschopnosti zamestnávateľa, ktorá mu neumožní pokryť  nároky zamestnancov, spojené so sociálnym poistením, a poistenie v nezamestnanosti.

Dôchodkové poistenie

Dôležitou zložkou sociálneho poistenia je dôchodkové poistenie. Dôchodkové poistenie nahradilo predtým používaný pojem dôchodkového zabezpečenia. Jedným z dôvodov bola snaha navodiť v občanoch pocit potreby spolupodieľania sa na vlastnej dôchodkovej situácii – občan by sa nemal spoliehať len na štát, ale mal by byť zodpovedný za svoju úroveň života v dôchodkovom veku.

Slovensko v rámci transformácie tzv. priebežného piliera pristúpilo takisto k zvýšeniu zákonného veku pre odchod do dôchodku. Súčasná hranica je stanovená na 62 rokov a dorovnanie by malo nastať v roku 2014. Už teraz sa ale uvedená hranica javí ako nepostačujúca pričom existujú názory, že o niekoľko rokov bude Slovensko opätovne posúvať dôchodkový vek až na hranicu 65 rokov.  

Prvý pilier dôchodkového poistenia

Dnes je na Slovensku základným a donedávna dominujúcim systémom povinný verejný (dávkovo definovaný) systém priebežne financovaného dôchodkového zabezpečenia, ktorý je vykonávaný verejnoprávnou Sociálnou poisťovňou (priebežný systém) prostredníctvom jej základného fondu dôchodkového zabezpečenia.

Dôchodkové poistenie sa vnútorne člení na dve časti:

– starobné poistenie, čiže zabezpečenie príjmu v starobe,
– invalidné poistenie, t. j. zabezpečenie príjmu v prípade poklesu pracovnej schopnosti v dôsledku dlhodobého nepriaznivého zdravotného stavu.

Povinnými účastníkmi dôchodkového poistenia sú:
– povinne dôchodkovo poistené osoby – zamestnanec a samostatne zárobkovo činná osoba, ktorí sú povinne nemocensky poistení, občan SR v základnej, náhradnej, alebo civilnej službe, osoby celodenne sa starajúce o dieťa do 6 rokov alebo v prípade dlhodobo nepriaznivého zdravotného stavu dieťaťa až do 7 rokov veku dieťaťa,
– dobrovoľne dôchodkovo poistené osoby – tí, ktorí dovŕšili 16 rokov a majú trvalý pobyt na území SR, resp. povolenie na prechodný alebo trvalý pobyt.

Základom fungovania dôchodkového poistenia je zabezpečenie finančných zdrojov. Už vieme, že v tomto prípade hovoríme o poistnom. Platí sa percentuálnou sadzbou z vymeriavacieho základu.

Samostatne zárobkovo činnej osobe  (fyzickej osobe, ktorá vykonáva poľnohospodársku činnosť, živnostníkovi, advokátovi, komerčnému právnikovi, zarábajúcemu športovcovi, obchodnému zástupcovi, atď.) vzniká povinnosť vždy k 1. júlu daného kalendárneho roka vtedy, ak jej príjem za predchádzajúce obdobie presiahne 12-násobok minimálnej mzdy. Povinnosť zaniká k 30. júnu daného kalendárneho roka, ak v predchádzajúcom období jeho príjem nepresiahol 12-násobok minimálnej mzdy. Občanovi vo vojenskej službe (alebo civilnej službe) vzniká povinnosť dňom začiatku výkonu a zaniká dňom ukončenia výkonu služby.

Osoby, ktoré sú povinne alebo dobrovoľne poistené, uhrádzajú poistné sami za seba, resp. za zamestnanca časť uhrádza zamestnávateľ. Avšak pre zákonom vymedzený rozsah osôb uskutočňuje úhradu aj Sociálna poisťovňa (ide o poistné na starobné poistenie pre poberateľov invalidného dôchodku do dovŕšenia dôchodkového veku) a štát (starobné a invalidné poistenie za občanov vo vojenskej alebo civilnej službe, osoby celodenne sa starajúce o dieťa).

Vymeriavací základ

Vymeriavacím základom, ktorý sa zaokrúhľuje na najbližší eurocent nadol, je:

– pre zamestnanca príjem zamestnanca za vykonanú prácu, ktorý podlieha dani z príjmov alebo aj náhrada mzdy za dovolenku na zotavenie, za sviatok, atď.,
– pre zamestnávateľa objem hrubých miezd vyplatených zamestnancom,
– pre samostatne zárobkovo činnú osobu polovica príjmu dosiahnutého podnikaním, ktorá pripadá na jeden mesiac – hovoríme o tzv. pomernej časti príjmu,
– osoba dobrovoľne dôchodkovo poistená platí poistné zo sumy, ktorú si sama určí, najmenej však z výšky mesačnej minimálnej mzdy,
– pre štát je to 70% priemernej mesačnej mzdy v hospodárstve SR.

Horná hranica vymeriavacieho základu je trojnásobok priemernej mesačnej mzdy v národnom hospodárstve.
Zamestnávateľom je pritom právnická alebo fyzická osoba so sídlom (pobytom) na území SR, ktorá zamestnáva inú fyzickú osobu, ďalej to môže byť služobný úrad, družstvo, obec, vyšší územný celok, atď. Zamestnancovi (t. j. fyzickej osobe v pracovnom pomere, členovi družstva, ústavnému činiteľovi, poslancovi, doktorantovi alebo pestúnovi) vzniká povinné dôchodkové poistenie odo dňa vzniku pracovného alebo služobného pomeru a zaniká dňom skončenia tohto pomeru.

Zvyšovanie veku odchodu do dôchodku

Jedným z nástrojov v rámci transformácie dôchodkového zabezpečenia sa stalo zvyšovanie zákonného veku odchodu do dôchodku. Vo väčšine krajín OECD je vo verejných dôchodkových systémoch 65 rokov. Výnimkou je Francúzsko, kde je to 60 rokov a Nórsko a Južná Kórea, kde je to 67 rokov. V roku 2000 začali hranicu odchodu do dôchodku posúvať aj v USA, postupne by mala do roku 2022 dosiahnuť 67 rokov.

Skutočný vek odchodu do dôchodku je napriek tomu vo väčšine krajín OECD medzi 60 až 63 rokmi a v niektorých krajinách (Francúzsko, Belgicko) je dokonca nižší ako 60 rokov. Jedine v USA zodpovedá skutočný vek odchodu do dôchodku hranici stanovenej zákonom (65 rokov). Opačným príkladom je Japonsko, kde pracujúci odchádzajú do dôchodku až v 69 rokoch, čo je o štyri roky neskôr ako zákonná hranica. V mnohých, predovšetkým európskych krajinách, pracuje menej ako polovica populácie vo veku 55 až 64 rokov.

Dôchodkové reformy vo svete

Viaceré krajiny už pred časom zaznamenali podobné ukazovatele, odhady, prognózy a začali s reformou penzijného systému. Ku krajinám, ktoré ako prvé na svete pristúpili k reforme dôchodkového systému radíme krajiny Južnej Ameriky: Chile (1980), Peru (1993), Kolumbia (1994), Argentína  (1994), Uruguay (1996), Mexiko (1997), Bolívia (1997), El Salvador  (1998), ale aj európske krajiny: Veľká Británia (1986), Maďarsko (1998), Poľsko (1999), novšie aj Litva (2001), Švédsko (2001), Bulharsko (2002), Chorvátsko (2002), Estónsko (2002), Macedónsko (2003) a Austráliu (1992), Kazachstan (1998), Hong-Kong (2000). 

Chile a jej najstaršia dôchodková reforma

Čile bolo prvou krajinou, ktorá radikálnym a odvážnym spôsobom riešila problémy dôchodkového zabezpečenia. Zaviedlo systém individuálnej kapitalizácie, ktorého existencia počas dvadsiatich rokov preukázala jeho životaschopnosť a opodstatnenie. Miera zapojenosti sa obyvateľstva do kapitalizácie je dnes na úrovni 60%. Za posledné roky sa podarilo dosiahnuť dosť vysokú mieru zhodnotenia dôchodkových úspor (na úrovni 10%). Čile malo v rokoch, počas ktorých bola zavedená dôchodková reforma, približne 12 mil. obyvateľov a HDP vo výške 32,6 mld. USD. Podiel národných úspor na HDP bol veľmi nízky, len 7,8 % HDP a preto jedným z argumentov zavedenia úplnej kapitalizácie bolo zvýšenie tohto podielu. Po 20 rokoch bol tento ukazovateľ v Čile na úrovni 19,5 % (2001), teda bol zaznamenaný výrazný vzrast. V rovnakom období sa v Čile len mierne zvýšil podiel dlhu na HDP (zo 48 % v roku 1981 na 49 % v roku 2000), čo znamená, že sa prevážna časť tzv. transformačných nákladov reformy financovala úsporami v štátnom rozpočte a nie zvyšovaním vládneho dlhu.
Zároveň však narazila na niektoré problémy, ktorých sa Slovensko pri realizácii dôchodkovej reformy vyvarovalo.